Problémom je, z čoho vychádzať pri projektovaní reformy vzdelávania. Dovoľte, aby som citoval Viliama Búra z diskusie (1.7.2010) k blogu „Zlepší sa kvalita slovenského vzdelávania?“ (26.6.2010): „Je fajn, že sa nad takýmito témami zamýšľate... a samozrejme, blog je určený na písanie vlastných názorov, nie na publikovanie odborne podložených vedeckých prác. Len by bolo fajn, keby raz niekto – metodologicky korektne – zistil, ako to teda je. Dovtedy budeme stále v rovine "názor proti názoru".“ Myslím, že doterajšie pokusy o reformu slovenského vzdelávania ako aj návrhy na reformu vychádzali viac menej z NÁZOROV o stave školstva – názorov expertov, učiteľov, odborníkov – ale boli to len názory. To, čo potrebujeme, sú korektné, objektívnymi a vedeckými metódami zistené POZNATKY o stave školstva, vzdelávania, o produktoch školstva – absolventoch stredných a vysokých škôl. Z týchto poznatkov je potom možné vychádzať pri príprave uskutočniteľnej reformy vzdelávania. Aby sme vedeli, čo vlastne máme zisťovať o slovenskom školstve, musíme si najprv klásť otázky, napr.: 1. Aký je zmysel súčasného vzdelávania, keď prevažnú väčšinu toho, čo sa žiaci a študenti učia, veľmi rýchlo zabudnú. 2. Aká je kvalita produktov školského vzdelávania – absolventov stredných a vysokých škôl? Ktoré školy produkujú kvalitných absolventov – uplatniteľných na trhu práce a ktoré nie? 3. Tvoria znalosti absolventov štruktúru navzájom prepojených vedeckých a odborných poznatkov a široko aplikovateľných stratégií riešenia problémov alebo sú to len izolované kúsky informácií, ktoré rýchlo vypadávajú z pamäti a naučené riešenia podľa receptov? 4. Ako je to vlastne so zvedavosťou žiakov? Skutočne ju škola zabíja, alebo je len pritlmí? Stalo sa mi, že pasívni žiaci sa „prebudili“, keď som zvolil konkrétnejší spôsob vyučovania s množstvo praktických manipulácií, pokusov a možnosťou vyskúšať si „ako to funguje“, „ohmatať prístroje“, pripraviť vlastné experimenty – pričom som nesmel trestať za chyby a omyly zlou známkou, pretože cesta „pokusov a omylov“ je niekedy jediná, ako získať nové poznatky. 5. Ako je to s učiteľmi? Koľko z nich sa usiluje zavádzať nové moderné metódy a nerobia to formálne? Je to 10%, 20%, viac či menej? 6. Prečo musia učitelia množstvo času stráviť byrokratickým úradovaním a vyplňovaním formulárov? 7. Ako je to s vysokoškolskými učiteľmi? Koľko docentov a profesorov na katedrách či oddeleniach didaktiky má vedecké práce prezentované na renomovaných svetových konferenciách o edukačnom výskume a publikované vo významných svetových časopisoch? 8. Naše vysoké školy sú viac menej uzavreté pre trvalejšie pôsobenie špičkových odborníkov z praxe, či zo zahraničia – prečo nie je možné ich menovať za docentov a profesorov? (viac diskusný príspevok Janka Nebojsu k blogu Ivany Sendeckej) 9. Ako je to s akceptáciou položiek Bolonského procesu na Slovensku? (blogy Márie Čikešovej, 26. a 27. júna) Tu som položil zopár otázok, je ich však podstatne viac – v blogoch a diskusiách ku vzdelávaniu či v odborných časopisoch.
Ako príklad uvediem dve skúsenosti z učiteľských konferencií (kam mimochodom chodia práve tí najaktívnejší učitelia/učiteľky) a jednu skúsenosť s vynikajúcou študentkou gymnázia - jednotkárkou. Účastníkom učiteľských konferencií sme dali (viackrát) bežný test vedomostí zo základnej školy – úspešne na všetky otázky odpovedali len nemnohí – viac menej tí, ktorí daný predmet vyučujú. Na jednej prezentácii sme hovorili o DPH (daň z pridanej hodnoty), čo je učivo, ktoré by sa malo preberať v rámci matematiky na základnej škole a použili sme úlohu z Monitoru 2008 (Celoplošné testovanie žiakov 9. ročníkov ZŠ). Niektorých účastníkov sme asi nahnevali, pretože tejto téme nerozumeli a dali nám to najavo. Po tretie – spomínaná študentka sa učila na pondelňajšiu písomku neskoro večer v nedeľu. Na otázku „prečo“ odpovedala: „Ak by som sa to učila v sobotu, do pondelka to zabudnem.“
Bolo by dobré vedieť, koľko vlastne zostane v pamäti absolventov škôl z toho, čo sa „naučili – po skončení školy, po piatich rokoch,...?“
Ak mám byť otvorený, niektoré slovenské vysoké školy/fakulty vytvárajú produkty mizernej kvality – absolventi síce majú množstvo neužitočných vedomostí, ale z hľadiska potrieb zamestnávateľov a praxe nevedia NIČ. Na druhej strane, niektoré vysoké a odborné stredné školy majú výborných absolventov – majú množstvo užitočných znalostí, nielen deklaratívnych (fakty, zákona, vety, pravidlá) ale aj operačných (myšlienkové a praktické postupy, metódy, ako svoje znalosti využívať). Poznám však len konkrétne prípady a chcelo by to korektnými vedeckými postupmi zistiť, ako je to s absolventmi všetkých VŠ a SŠ.
Skutočnosť že – prvá reakcia učiteľov na workshope bola: "My sa neučíme a nepotrebujeme to, my sme učitelia." (blog Ivany Sendeckej, 30.júna 2010) – nasvedčuje tomu, že s niektorými to nie je celkom v poriadku.
Čo ma zaujalo