Mikolajova reforma

 

Reforma vzdelávania realizovaná Ministerstvom školstva pod taktovkou SNS mala vcelku dobré zámery v oblasti redukcie obrovského množstva pojmov a poznatkov, ktoré obsahovali pôvodné osnovy. Viete, že žiak na 1. stupni základnej školy si musel napratať do hlavy okolo 1500 odborných termínov zo slovenského jazyka, matematiky a prírodovedy? Po redukcii sa to znížilo približne na 600 pojmov, problém však je, že nové osnovy sú „deravé“ – vypadli z nich pojmy, ktoré žiak potrebuje pre pochopenie iného učiva a naopak zaviedli sa vysoko abstraktné pojmy, ktorým žiak na prvom stupni  základnej školy nemôže nijako porozumieť – napr. termín „hmota“. Odborne vyjadrené: „Hmota sa vyskytuje v dvoch formách, 1) ako látka t.j. forma hmoty, ktorá má energiu a nenulovú hmotnosť a 2) ako pole, čo je forma hmoty, ktorá má energiu ale nulovú hmotnosť.“ – Rozumiete tomu? Ak to prispôsobíme na úroveň strednej školy alebo 8. triedy, môžeme povedať: „Hmota sa vyskytuje v rôznych podobách. Najobvyklejšou podobou hmoty sú fyzikálne (prírodné) objekty – telesá, t.j. veci. Majú hmotnosť, objem a tvar. Objem môže byť stály pre pevné a kvapalné telesá alebo nestály pre plynné telesá. Tvar môže byť stály pre pevné telesá alebo nestály pre kvapalné a plynné telesá.“  Je zrejmé že žiak prvého stupňa ZŠ nemá žiadnu šancu pochopiť abstraktný termín „hmota“. Pritom v osnovách ICSED 1 – Prírodoveda pre 1. stupeň ZŠ je tematický celok HMOTA, kde je otázka „Je vzduch hmota?“ alebo tvrdenie „Vzduch je hmota.“, pričom obe vety sú navyše gramaticky nesprávne. Podobných príkladov možno uviesť viac.  

Iným dobrým zámerom tejto reformy bola snaha aktívne rozvíjať u detí poznávanie prírody vlastným pozorovaním, experimentmi, kladením otázok, apod., čo by mohlo prispieť k zvýšeniu ich záujmu o predmet. Problémov však je, ak to autori učebníc pochopili mechanicky, takže v jednej reformnej učebnici Prírodovedy je každá vyučovacia téma uvedená otázkou začínajúcou slovom „Prečo...“ , ako keby iné opytovacie zámená (lepšie vystihujúce danú tému) neexistovali (okrem otázky „Čo sme sa naučili?“). Nechcem rozoberať iné vážne nedostatky reformy ministra Mikolaja, pretože vyčerpávajúce analýzy a kritiku nájdete napr. na portáli Konzervatívneho inštitútu „Nové školstvo“ i v článkoch denníka SME.

 

Posledná reforma školstva na Slovensku a následné zmeny

 

Poslednú skutočnú reformu vzdelávania u nás urobila Mária Terézia (zavedením povinnej školskej dochádzky pre všetkých).  Žiaci sa mali učiť trívium (čítať, písať, počítať), k tomu náboženstvo a na vyšších typoch škôl (odborné, stredné) poznatky potrebné pre život prípadne pre vstup na vysokú školu.

Odvtedy školstvo reagovalo na zvyšovanie objemu ľudských vedomostí viac-menej iba pridávaním ďalších predmetov, rozširovaním rokov školskej dochádzky, ale systém vzdelávanie sa príliš nemenil – je zameraný na preberanie predpísaného učiva,  jeho produktom je paušálny žiak – t.j. každý sa musí učiť prakticky to isté a učí sa to frontálne (1 učiteľ na triedu). Tento systém vyhovoval v 19. storočí až do 50-tych rokov minulého storočia, pretože bol nastavený na potreby industriálneho kapitalizmu,  ktorý potreboval predovšetkým robotníkov pri páse. Množstvo vedeckých objavov a technických inovácií však lavínovite narastalo, objavili sa informačné technológie a starý školský systém potrebám informačného veku a znalostnej spoločnosti jednoducho nestačil.

 

Reformné aktivity vo svete

 

Väčšina vyspelých demokratických krajín reagovala reformnými aktivitami, ktoré – zjednodušene povedané, nemali učiť deti encyklopedicky vysokému množstvu vedomostí, ale mali ich naučiť myslieť, používať nástroje myslenia na riešenie problémov, naučiť „učiť sa“ aby sa mohli vzdelávať celý život, atď. Žiaľ niečo v týchto reformných aktivitách dosť dobre nefunguje a čo to vlastne je, to je problém, ktorý sa (okrem iného) rieši na mnohých svetových konferenciách o vzdelávaní a o výskume  vzdelávania. Myslím, že dobre to vystihol profesor Wieman, nositeľ Nobelovej ceny za fyziku, riaditeľ reformnej vzdelávacej aktivity CWSEI v Kanade a USA (v marci 2010 bol prezidentom Obamom nominovaný ako „associate director for science in the U.S.Office of Science and Technology Policy“):

  •  Výsledky testovania ukazujú, že v tradičných kurzoch študenti porozumejú iba 30% základných pojmov učiva danej vedy. Tradičné vyučovanie vytvára v mysliach žiakov prevažne formálne pojmy a znalosti. 
  •  Fyzikálni začiatočníci (physics novices) vnímajú obsah fyziky ako izolované informácie prezentované autoritou, ktorej sa musí veriť, preto sa ich učia spamäti bez a porozumenia. Naopak, experti vo fyzike chápu obsah fyziky ako koherentnú štruktúru pojmov a poznatkov popisujúcich prírodu a overených experimentmi.
  • Účel vzdelávania v oblasti prírodných vied a matematiky už nie je iba vo výchove a príprave zlomku populácie – budúcich vedcov. Moderná ekonomika je založená na vede a technológiách – potrebujeme oveľa väčšie množstvo vedecky a technicky vzdelaných občanov než doteraz.
  • Dôraz musíme klásť nielen na hlboké porozumenie učiva a na osvojenie postupov poznávania v prírodných a technických vedách i v matematike ale aj na vytváranie koherentnej štruktúry vedeckých a odborných poznatkov ako aj široko aplikovateľných stratégií riešenia problémov (nie iba naučené riešenia podľa receptov).

 

Paradigmatická reforma vzdelávania

 

Svetové konferencie o výskume vzdelávania majú jednu obrovskú výhodu. Stretnete tam mnohých múdrych ľudí, ktorí, aj keď sú špičkoví odborníci, a ich prezentácie poskytujú vskutku perfektné a najnovšie informácie, netvária sa, že zjedli všetku múdrosť sveta, takže sa môžete s nimi porozprávať a dozvedieť množstvo zaujímavostí. Takto som sa rozprával s profesorom Wiemanom, profesorom Hestenesom – autorom významnej teórie modelovania poznávania a učenia, ktorý je svetovou jednotkou v oblasti testovania kvality pojmov, i s mnohými ďalšími.  Musím však poznamenať, že mnoho som sa naučil aj od učiteliek a učiteľov – napr. na poslednom školení o používaní pojmových máp ma niektorí účastníci/účastníčky doslova prekvapili svojimi originálnymi nápadmi. 

 

Na svetové konferencie o výskume vzdelávania chodím so svojím modelom pojmu a modelom didaktickej komunikácie našej výskumnej skupiny (Curriculum Studies Research Group) viac než dva roky a musím konštatovať, že kritika nedostatkov mi výrazne pomohla oba modely vylepšiť. Okrem toho som „nasával“ aj všetko nové, čo sa deje okolo reformných aktivít, pretože ma to zaujímalo. Ukazuje sa, že paradigmatická reforma vzdelávania – teda taká reforma, ktorá prinesie zásadné zmeny v koncepcii, cieľoch, metódach a postupoch vzdelávania, by mohla obsahovať tieto vízie:

  1. Neučiť žiaka taký obsah, o ktorom si myslíme, že ho bude potrebovať o dvadsať, tridsať rokov, pretože vývoj vedy a techniky nevieme dosť dobre odhadnúť. Kto by pred dvadsiatimi rokmi predpokladal taký intenzívny rozvoj internetu, mobilných telefónov apod.? Určitý minimálny prehľad o okolitom svete však treba žiakovi poskytnúť, aby sa vedel orientovať v realite, v ktorej žije. Nesmú to však byť žiadne encyklopedické poznatky, žiadne systémy vedeckých termínov – hlavne na nižšom stupni školy (ako je tomu napr. v slovenčine, ktorá sa zameriava na abstraktné termíny jazykovedy, ale je tomu tak aj v iných predmetoch – niekedy to vyzerá tak, že učiteľ fyziky chce mať zo žiaka fyzika, matematikár matematika, atď.).
  2. Jediné, čo s istotou vieme, že žiak bude potrebovať vo svete budúcnosti nástroje myslenia, poznávania, analýzy a syntézy, modelovania reality, atď. – všetky tie nástroje, ktoré veda a technika vytvorila, aby pochopila svet a vytvárala materiálne statky, ktoré užívame. Tu žiaľ tradičné vzdelávanie zlyháva, pretože učí žiakov nanajvýš také nástroje myslenia, ktoré sú staré viac než sto rokov. To, čo veda a technika priniesla v minulom storočí, ja pre mnohých konštruktérov kurikula neznáme, takže sa o tom nedozvedia ani učitelia. Ak sa to aj v kurikulárnych dokumentoch objaví, učitelia to chápu formálne, pretože nikdy nemali možnosť si tieto myšlienkové nástroje vyskúšať v praxi.
  3. Neprispôsobovať obsah vzdelávania potrebám hypotetickej budúcej spoločnosti (ako sa často nesprávne chápe koncepcia kompetencií – pozri pedagogické dokumenty ICSED Ministerstva školstva) ale potrebám žiaka, t.j. posilniť jeho prirodzenú motiváciu, podriadiť vzdelávanie jeho zvedavosti, chuti poznávať,... Pre ľudstvo je typická potreba poznávať okolitý svet, vytvárať si jeho čiastkové modely (profesor Gilbert). Túto potrebu a zvedavosť však škola v žiakoch systematicky zabíja a čím je v tom úspešnejšia, tým je žiak – z pohľadu školy – lepší (Galperin).
  4. Podporovať všetky formy nadania – nielen v oblasti abstraktného myslenia a riešenia úloh (matematické, fyzikálne či iné olympiády a súťaže), ale aj komunikačné nadanie – v oblasti hovoreného i písaného prejavu, manuálne zručnosti (je neuveriteľné, ako sú mnohí žiaci šikovní a nikto to v škole nezistí), apod. – foriem nadania je oveľa viac – stačí sa opýtať psychológov a vyučujúcich  zameraných na vzdelávanie nadaných detí.
  5. Dôsledne individualizovať vzdelávanie – má byť šité na mieru každého žiaka už od vstupu do školy, nielen na strednom stupni vzdelávania (ako to zdôrazňuje reformná koncepcia Konzervatívneho inštitútu). Treba zohľadniť aj potreby žiakov z poruchami vzdelávania. Skončiť s výchovou paušálneho žiaka – produktu, ktorý je pre budúcu spoločnosť nepoužiteľný.
  6. Školy musia byť hodnotené a financované podľa kvality a „predajnosti“ ich produktov – žiakov a absolventov. Viete si predstaviť, že by si automobilka nárokovala od štátu peniaze za všetky vyrobené autá, pričom mnohé z nich sú nekvalitné a nepredajné? Pritom takto to funguje v slovenskom školstve.  Spôsoby, ako hodnotiť „produkty“ školského vzdelávania, sú predmetom intenzívneho výskumu a niektoré z nich sa v praxi overujú. Rozhodne to nie sú doterajšie testovania typu Monitor, ktoré môžu porovnávať nanajvýš školy a žiakov v jednom ročníku medzi sebou ale už nie v rôznych rokoch.

 

Cesta k paradigmatickej reforme vzdelávania

 

Vízie paradigmatickej reformy vzdelávania sú krásna vec, ale ako ich dosiahnuť? Je zrejmé, že tieto vízie sa nedajú dosiahnuť za krátky čas, že treba riešiť najprv súčasné reálne problémy školstva. Ale v koncepcii reformy by tieto vízie nemali chýbať!

Celé to nie je len otázka financií, ale aj problém vzdelania učiteľov, ich príprava na vysokých školách,  problém reštriktívneho systému inšpekcie, ktorá trestá, ak učivo nie je prebrané, problémy s agresivitou žiakov, polená hádzané pod nohy tvorivým učiteľom, problémy s nezáujmom mnohých rodičov, apod.

 

Na základe skúsenosti z praxe a názorov ľudí, ktorí sa zaoberajú projektovaním, by som sa pokúsil k možnej reforme vzdelávania na Slovensku načrtnúť určitý postup, ktorý je bežný vo vede a pri projektovaní technológií.

  1. Predovšetkým objektívnym spôsobom zistiť, aký je stav vzdelávacieho systému, vrátane kvality učiteľov, žiakov, absolventov, ich uplatnenia atď. Nestačí len názor skupiny expertov z oblasti vzdelávania, ľudí z praxe, či politikov. Existujú dotazníkové metódy, inštitúcie, ktoré to vedia robiť, možno prevziať postupy z úspešných reforiem vyspelých krajín OECD.  
  2. Mohla by sa vytvoriť inštitúcia typu „Národná rada pre reformu vzdelávania“. Reforma sa nesmie ponechať ľubovôli ministerstva školstva (ktoré bolo doteraz schopné vyprodukovať iba anonymné nekoncepčné pedagogické dokumenty), ani vysokým školám, ani stredným či základným školám. Avšak všetky tieto inštitúcie by mali byť v rade zastúpené. Mali by tam však byť aj odborníci na projektovanie a zisťovanie reálneho stavu vo vzdelávaní, nezávislí experti z tretieho sektoru atď.  
  3. O objektívnom stave vzdelávacieho systému informovať verejnosť. 
  4. Vypracovanie modelu – projektu reformy, ktorý by bol dvojstupňový: v prvej etape by riešil akútne problémy školstva a vzdelávania, v druhej etape by pripravoval paradigmatickú reformu. Odhadujem, že minimálna doba potrebná na tieto 4 etapy by bola asi dva roky. (Preto by bolo azda vhodné ponechať pôvodnú Mikolajovu reformu vo formálnej platnosti aspoň pre budúci školský rok. Vzhľadom na chýbajúce učebnice aj tak značná časť učiteľov učí podľa nových vzdelávacích plánov iba formálne a tí, ktorí si pripravili reálne pozitívne zmeny, to už nestihnú prepracovať. Dopad nových vzdelávacích plánov možno v priebehu školského roku v rámci prvej etapy vyhodnotiť a zistiť názory učiteľov, žiakov, rodičov, autorov a vydavateľov učebníc, apod.) 
  5. Celonárodná diskusia k projektu by pomohla odhaliť jeho slabiny a pripravila by verejnosť na jeho prijatie – bez súhlasu rodičov, učiteľov, študentov i absolventov by projekt mohol byť neúčinný. Pozitívna reklama projektu by mala byť súčasťou diskusie. Oponentúra projektu zo strany nezávislých zahraničných expertov je nevyhnutná. 
  6. Rozhodnutie o prijatí projektu bude zrejme na vláde, resp. v legislatívnej oblasti na parlamente. 
  7. Za plnenie projektu by malo byť zodpovedné ministerstvo školstva, obávam sa však, že pri terajšej zostave sa to zmení na formálne plnenie úloh. Musí teda existovať nezávislý monitoring plnenia projektu vrátane zisťovania kvality produktov vzdelávania – žiakov, študentov a absolventov.  Tento monitoring by mala vykonávať nezávislá inštitúcia, ktorá by však mala mať príslušné právomoci.

Jednotlivé prvky paradigmatickej reformy vzdelávania môžu byť rozličné, postupy overené vo vede a projektovaní technológií, ako aj overené skúsenosti úspešných reforiem by sa však mali uplatniť v čo najširšej miere. Potom možno dúfať, že kvalita slovenského vzdelávania sa zásadne zlepší, čo by ma veľmi tešilo, pretože by to pomohlo všetkým tým aktívnym, tvorivo orientovaným deťom, ktoré sa v tradičnej škole nesmierne nudia. Tešilo by ma, keby Slovensko bolo prvou krajinou, ktorá s tým začne, pretože takáto reforma vzdelávania sa určite skôr či neskôr objaví v niektorej z vyspelých demokratických krajín – je to totiž otázka hospodárskej súťaže, v ktorej budú v budúcnosti víťaziť tie krajiny, ktoré budú mať najlepšiu znalostnú ekonomiku – teda najkvalitnejšie vzdelané obyvateľstvo.